BOOKS

Nomádka z Hviezd   


Jeden Tón

Jedna Skutočnosť

LÁSKA

“Maj rada Prírodu, a Príroda bude mať rada Teba¨

Elena a Benedikt Fencik, milovaní starí rodičia 


“Maj rada Prírodu, a Príroda bude mať rada Teba¨

Elena a Benedikt Fencik, milovaní starí rodičia 


Nomádka sa nenarodila....Nomádka sa prebudila

Nomádka bola a je stále prítomná vo všetkom, čo sa dialo v mojom ľudskom žití... Jej hviezdna niť tkala sa zdanlivo neviditeľne, občas výrazne citeľne, v každom dychu i v okamihu života v tomto tele, i v telách dávno odetých…
Ten vzor bol a je “jej¨ odpradávna. A jediné, čo mala urobiť žena, ktorá cítila volanie nájsť ten posledný kúsok mozaiky, ktorý sa stal zároveň prvým dielikom “Skutočnosti Žitia¨, bolo umožňovať z Ticha a z Prítomnosti tomu prekrásnemu vzoru vychádzať a rozkvitať…. Uvidieť aký jedinečný, nádherný a večný je odtlačok semienka Duše a Cesty Životom každej Bytosti na Zemi.

Nech je naša cesta v Stvorení radostná a v srdci milujúca a hviezdna niť Duše z Ducha nech tká v dychu pozemskosti tie najnádhernejšie vzory života, ktorý sme sem prišli žiť…

Semienka sú odpradávna zasiate. Umožnime im vyrásť a rozkvitnúť.

                                                                                                                                                    S úctou v láske a s úsmevom

                                                                                                                                                                      Nomádka z hviezd(o:

“Skôr alebo neskôr sa človek vydá Cestou,ktorou ho volala jeho Duša.
A uzrie, že to je to jediné,čo mal od počiatku robiť¨

"Nauč sa ako milovať a budeš úplná. To je tajomstvo skutočného otvorenia Svetla v Tebe."


SLNKO


(úryvok z knihy)

Ráno ju prebudilo ešte pred východom slnečného kotúča. Jemný nápev prvého hláska drobného vtáčika, ktorý niekde v konároch pootvoril oči a s harmóniou jemu vpísanou, zaspieval ako prvý pieseň Stvoreniu. Sám stihol zaspievať iba niekoľko tónov, takmer ihneď sa k nemu pridali ďalší trblietajúci sa drobní speváci… Malé operené chumáčiky rozozneli éter až k sféram, ľudským zrakom neviditeľným. Nomádka sa z tepla svojho plášťa, ležiac na machu, dívala a kochala tou nádherou, kedy z polotmy vystupovali obrysy listov a rannej rosy. Spoza lesa rodilo sa zlatisté svetlo dňa. Vzduchom sa niesla radosť, život a jas, pretkaný zvukmi a vôňami rodiaceho sa rána. 

Roky na zemi v náruči Prírody a jej Zrak, ktorým od malička videla za sféry viditeľna, jej odkrýval Rytmy, ktorými žila Príroda. Okamihy pred východom Slnka sú najčistejšou energiou dňa. Ako nový nádych do ďalšej vlny v Oceáne Života. 

Načúvala tichu, ktoré spájalo všetky tieto hlasy a zvuky a nozdrami vdychovala sviežu vlhkosť. Noc i ráno bolo teplé, nad trávou na čistinke ako závoj ležal jemný opar hmly.Nomádka ležala a vnímala súzvuk života ešte hodnú chvíľu, kým rannú hmlu prestúpil prvý slnečný lúč. Vzduch zaihral prílivom tepla a svetla, vtáci sa silnejšie opreli do spevu a nádhera dňa sa v kvapkách rosy javila ako zlatý krištáľ.


Pomaly odkryla plášť, a posadila sa, naťahujúc ruky a prsty i celé telo. Vstala a s prstami na nohách vnorenými v mäkkosti machu s doširoka otvorenými očami sa zahľadela priamo do tváre Slnka.

“Vítam ťa…Ctím tvoj Dar, ktorým dávaš život životu¨ - prehovorila Dušou. Slnečná Bytosť sa rozžiarila jasnejšie a vrúcnejšími dotykmi pozdravila Zem a jej deti. Spoločne kráčajú už eóny rokov, vo vzájomnom tanci a v harmónii.

Žena s mandľovými očami vnímala i tieto pradávne veky v teple jeho lúčov, i v hline zeme, po ktorej kráčala i dnes… Stála a bez mihnutia viečok hľadela do stredu hviezdy, ktorá bola jej najbližším sprievodcom. V slnečnom kruhu sa zjavili farby… Pre zrak pozemský Slnko žiarilo zdanlivo rovnako. Pre zrak tých, ktorí nahliadajú skrze sféry sa v esencii slnečného kotúča odkrývali hlboké pravdy.

Hľadiac do známej milovanej tváre Slnka, sa Nomádka usmievala. Jej úsmev nebol iba na perách, v objatí a v prestupovaní svetelnými vláknami sa usmievali i jej vnútorné orgány a každá čiastočka jej tela. 

“Dýchaj, dýchaj z neho, pi a otváraj sa plne daru slnečnej hviezdy, ktorá nesie život Zemi. Je silou, ktorá prebúdza semienka, ktoré sú z hviezd zasiate v jej sade. Prebúdza ich v telách rastlín, v tepe srdca a v inštinktoch živočíchov, v duši človeka. Rastliny i zvieratá, bytosti zeme, poznajú svoje predurčenie. Iba novodobý človek dnes už zabudol. Pýtať sa Slnka na meno svojej Duše je cesta k prebudeniu."

"Spájaj sa s ním, i keď je za oblakmi, stále ťa počuje a žiari pre Teba. ..Ako Jedinný. Ako Jeho posol a viditeľný zdroj života pre planétu Zem, žiari pre všetkých a vo všetkom. Vdychuj jeho svit a teplo do svojho tela, skrze bránu sily. Tá sídli na pol dlane pod miestom, kde spojené tvoje telo bolo s telom ženy, ktorá ťa porodila. Vdychuj vrúcnosť slnečného syna Stvorenia do svojho stredu a budeš stále poznať svoj Jedinný Domov i živú cestu zemou.¨

Dýchala zhlboka a s každým nádychom cítila v tele stále hlbší pokoj a harmóniu… a súčasne sa v nej otváral priestor a ticho bez foriem a tvaru. Jej telo jestvovalo ako dokonalá súčasť tepu života, ako kvapka krvi, tečúca riečišťom galaxií. Telo, tak prítomné, hmatateľné, tak plné života … a súčasne presahujúce svoju zemskú existenciu… Jej hebká pokožka sa zlatisto trblietala v odleskoch lúčov,  jej dych vnášal do povetria obláčiky teplej pary… na štíhlom hrdle jej pulzovali žilky tepom srdca, orieškovohnedé oči mala doširoka otvorené, plné mäkké pery pootvorené. Spočívala v tichu, len jej chrám reagoval na dotyky s fyzickou skutočnosťou rána… Bradavky jej prsníkov sa zachveli pod jemnými dotykmi vetra, ktorý zavial k rannému pozdravu, a na celom tele sa jej v jeho dotyku vztýčili chĺpky.


Stála pokojne, živá na zemi a súčasne večná a nehybná v Zdroji Všetkého čo Jest. 

Slnko hladilo jej zákutia, a dotklo sa i snehobielych zubov, ktoré sa smiali na svet, prežiarený toľkou krásou… V jej očiach akoby sa na okamih usídlili kvapky rannej rosy, keď dojatá ďakovala za výživné vrúcne slnečné objatia…Zrodila sa a žiari skvostná Prítomnosť, tak ako v každý deň a v každý okamih Zázračnosti Života. 

Nomádka natiahla ruky k slnečnému priateľovi, ako k objatiu jeho nehy, a ešte hlbšie sa zrakom svojich očí vpila do jeho žiary. Čas, ktorý Slnko dáva bytostiam zeme k priamemu pohľadu do jeho tváre, sa naplnil. Jeho sila rástla a oči človeka, či zvieraťa sa museli preniesť k Zemi a k jej jantárovo zeleným pláňam i k listom na stromoch.

“Hľaď vždy do očí Slnka iba tak dlho, aby vstúpilo do teba v sile, ktorá je pre teba liečivá a súladná. Tvoj zrak potom patrí k zemi. Zelené záhrady Gaie ti vnesú dar liečenia a harmónie. Dívaj sa do jej zelených očí a pi vlahu z jej listov i z trávy. Vypi ju pokožkou, prejdi sa po rose a osviež sa jej rannými kvapkami. Je v nich vpísaná nočná obloha, i prvé lúče slnka, pripraví ťa tak na tento deň.¨

Nomádka poďakovala Slnku, pokľakla na kolená, sklonila hlavu a vyhriatou zamatovou hruďou i bruškom si ľahla na rosou roztrblietanú trávu. Rosa sa vpila do jej teplom rozšírených pórov. Vlasy jej zakrývali tvár, sklonenú k zemi. Hlboko do seba nadýchla vôňu vlhkej teplej hliny a pomaly vstala. Urobila niekoľko pohybov, ktoré rozprúdili miazgu v jej žilách a vykročila za zvukom šumiacej vody. 


Je čas k rannému kúpeľu. Vzduchom, i jej dušou a telom sa niesol spev a jas.

Cítila sa živá…Je živá… a je to krása!